Isola d' Elba, alebo keď Ťa láka ostrov a Toskánsko.
Ahoj, toto je jeden z mojich ďalších tripov, ktorý môže slúžiť ako inšpirácia pre Vás. Či už osamote, na motorke, alebo s rodinou autom. Ostrov je to dosiahnuteľný nech si vyberiete ktorúkoľvek možnosť.
Ja som tentoraz ukecal na tento trip môjho kamaráta, s ktorým som už precestoval kus Európy. Ale keď sa to tak vezme, nebolo ho treba moc ukecávať a v podstate hneď súhlasil s tripom.
Na tento trip som volil mesiac Máj, nakoľko teploty sú ideálne na cestovanie, dovolenky ešte nezačali a tak kľukaté cesty Elby by mali byť ešte poloprázdne, aj s okolitými mestečkami na pobreží.
Cestu tam sme naplánovali na dva dni s prespaním podľa toho, kam sa nám podarí prísť. Jediné, čo sme tušili, že to bude Rakúsko. Pre pracovné povinnosti sme však štartovali až poobede. Počasie sme mali prijateľné, až na ten vietor. Cesta ubiehala rýchlo a bez komplikácii. Síl a a chuť sme mali obaja, a tak sme to ťahali do noci. Okolo 21 prišiel čas na Booking a hľadanie ubytovania. To sme našli veľmi rýchlo a s nonstop recepciou. Neskôr sme zistili, že to všetko obsluhuje automat. Čo bolo super, lebo bolo úplne jedno, či prídeme o desiatej, alebo o polnoci. Ja som sa prvý krát stretol s takouto službou. Booking poskytol kód, na základe ktorého som dostal v automate prístupovú kartu a potom to už šlo. Ráno samozrejme nesmela chýbať kávička z nášho cestovného kávovaru MOKA od COFFE2GO. Štart bol niekedy okolo 08:00 ale so zlým pocitom, nakoľko sa zmenilo počasie a dážď nás mal sprevádzať celou cestou.
Bohužiaľ, tak aj bolo. Už asi hodinku od výjazdu začalo pršať, najprv to vyzeralo len na letnú prehánku, aj podľa slov kamaráta nebude veľa pršať a nepremok z kufra sa mi neoplatí obliecť. No čo Vám poviem, o chvíľu sme boli taký mokrí, že sa nepremok naozaj neoplatilo vytiahnuť. Dážď nás sprevádzal s maličkými prestávkami až do podvečerného príjazdu do prístavu. Týmto musím pochváliť pneumatiky Dunlop trailmax mission, ktoré zvládli aj extrémny nával vody z dažďa, ktorý nás zastihol niekde v Toskánsku. Cesta ináč ubiehala v pohode. Mali sme jednu slabšiu chvíľku, kde sme sa na diaľnici nepochopili a rozdelili sa, ale po 20 minútach sme boli opäť spolu.
Po tomto malom zmätku nám bolo jasné, že trajekt na 18tu nestihneme, a tak som tŕpol, či nás vezmú aj neskôr. K trajektu sme sa dostavili asi okolo 18:40. Miestny zamestnanec nás chvíľu dusil s informáciou, že si to musíme ísť vybaviť do kancelárie, no našťastie rýchlo pochopil, že sme nemali cestu úplne jednoduchú a cez telefón to vybavil za nás. Možno ho presvedčila kvapkajúca voda z oblečenia. Nakoniec sme odišli poloprázdnym trajektom okolo 19:30. Trajekt bol z Piombino do Portoferraio a späť. Ubytovali sme sa niekedy pred 22 tou, kľúč nás čakal vo dverách. Naše meškanie sme si ešte odkomunikovali s našou milou recepčnou Martinou 🙂 Ubytovanie sme mali v Residence Villa Rosi a všetkým môžeme túto rezidenciu odporučiť. Všetko bolo čisté, klíma, bazén, terasa… Jediné, čo nám liezlo troška na nervy boli raňajky, kde ste si mohli vybrať len Croissant s čokoládou, alebo lekvárom.
Ďalšie dni bolo počasie na motorky luxusné a tak neostávalo už nič iné, len sa kochať, užívať si, a samozrejme pracovať, nakoľko som potreboval veľa materiálu na fotenie a videá cestovného prenosného kávovaru MOKA od COFFE2GO
Hneď po raňajkách sme navštívili pláž Spiaggia di Felciaio, ktorá samozrejme ešte zívala prázdnotou. Naše pohľady zamestnával malý bágrik UNC, ktorý makal a odnášal naplavené riasy. Spravil som niekoľko videí a fotografií, následne sme sa vrátili. Kamoš sa rozhodol pre odpočinok a ja som sa vybral do terénu pracovať.
Ako cieľ mojej zástavky bol Canyon Rosso. Mimochodom, návšteva bola fajn, ale nie je to nič extra, ale vidieť sa určite oplatí. Je to sústava červených skál na jednej lúke ale s pekným výhľadom na Ligúrske more. Následne sa môžete vrátiť späť na parkovisko, alebo pokračovať niekde ďalej. No medzi tým som objavil toto fotogenické miesto Parcheggio Vigneria, kde som spravil prvú sériu videí.
Následne som sa presunul do kaňonu. Odtiaľ smerovala cesta pohorím späť do ubytovania, kde už čakal nachystaný kamarát. Spolu sme sa vybrali do prístavu poobzerať okolie a najesť sa dobrej pizze.
Druhý deň sme mali naplánovanú návštevu domu, kde žil vo vyhnanstve istý malý srditý mužík menom Napoleon vrátane hradu Bastione San Carlo. Poobede sme navštívili mestečko Lido di Capoliveri. Cestičky, domy, aj atmosféra pripomínali typické Toskánsko. Mesto malo svoju úžasnú uvoľnenú atmosféru. Kávičku sme si však tentoraz dali na námestí v miestnej kaviarničke s výhľadom na more. Toto miesto určite odporúčam navštíviť, pôsobilo na nás veľmi uvoľnene.
Na večer som mal naplánovanú vyhliadku v Tramonto panoramico – Rosa dei venti, kde som si vychutnal západ slnka s dunejucími vlnami o skaly a samozrejme v spojení s prácou, fotenie, videá, dron. Západy slnka sú vždy na pobreží fascinujúce!
Marciana Marina,
na posledný deň sme mali naplánované toto prístavné mestečko, kde sme sa rozdelili, lebo niekto musel pracovať 🙂 A tak kamarát ostal na pláži váľať šunky a ja som mieril do hôr, pracovať. 🙂
Vybral som si vrchol hory Monte Corto na ktorý som sa vybral lanovkou Cabinovia Monte Capanne. Už len samotná lanovka bola zážitok. Takouto lanovkou som teda ešte nešiel a odporúčam každému nebojácnemu. Ale bolo to cca 20min absolutného ticha a kľudu. Za lanovku sa dá platiť kartou. Vrchol bol poloprázdny a tak som mohol opäť nerušene natáčať a fotiť. V sezóne by to asi nebolo až tak na pohodu.
Zraz sme mali s kamošom v prístave, motorku som nechal na pobreží a šli sme vegetiť do miestnej kaviarne, kde sme museli prečkať tú ich siestu, aby sme sa mohli presunúť 5m vedľa do reštaurácie Ristorante Pizzeria da Beppe, kde sme si vychutnali úžasné cestoviny „Bolognese“. Večer sme zakončili v inej kaviarni zase kúsok vedľa, kde sme prekacali kus času, ako typický Taliani 🙂
Deň odchodu,
je vždy smutný, lebo to znamená návrat domov, no na druhej strane sa tešíte na rodinku a malú dcéru, ktorá mi chýba už 1km od domu. V každom prípade sme sa dohodli na ceste na jeden záťah, čo si myslím, že sme už obaja časom obanovali 🙂 Ale aj o tom to je.
Cesta ubiehala v pohode, bez akýchkoľvek problémov. Dohodli sme sa, že okolo 22 hod si nájdeme fajn odpočívadlo, kde zložíme na pár hodín hlavy. Pozične to vyšlo niekde kúsok za Lignanom. No bohužiaľ, po ceste sme nevedeli nájsť žiadne vhodné miesto, a tak sme šli stále ďalej a ďalej. Ako sme sa blížili ku kopcom, klesala teplota až niekde k 8°C. Navliekli sme na seba všetko, čo sme mali 🙂 Aj nepremoky. Niekde okolo jednej v noci prišla na nás už ozaj veľká únava, a tak sme sa rozhodli zložiť hlavy už kdekoľvek. A tak sme sa zložili na drevenej podlahe miestnej pumpy. Silný zážitok 🙂 s odstupom času… Spať na zemi komplet naobliekaný, v kukle a v 8°C. Takto nám to vydržalo až hodinu. Rozhodli sme sa, že radšej budeme trpieť na moto ako na zemi. Dali sme niečo do brucha, spláchli sme to čerstvou kávou z nášho cestovného kávovaru MOKA, a vyrazili sme ďalej. Prechod sme si zvolili opäť Tarvisio. V horách klesla teplota až na 2°C, to nám už aj úsmev zamrzol. Niekde za Villachom sme už mali toho plné zuby. A tak sme si našli pumu Shell v nejakej Rakúskej dedinke. Súčasťou bola malá kaviarnička, kde sme na 3 hodiny zaparkovali a dali to na supermana… Okolo 8 ráno sme sa dolámaní pozviechali, dali niečo pod zub, horúci čaj a pokračovali ďalej. Niekde v okolí mestečka Oberwart sme si našli zatvorený obchod Obi. Využili sme umelý koberec, lehátka a schuti sme si schrupli. Hodinka odpočinku = energia na zvyšok cesty. Ktorá prebiehala úplne v pohode, a posledná časť nás viedla Maďarskom. Domov sme došli v super čase (18:00) a tak ešte ostal čas na zvítanie sa s rodinkou a natešenou dcérkou. Celkovo to bol super výlet a nebanujeme ani zlomok času strávený v sedle motoriek. A ako hovoria motorkári, kolesami nadol.
SK_SK 
HU 
RO